Trauma

Človek nemusí bojovať vo vojne alebo navštíviť utečenecký tábor aby zažil nejakú traumu. Traumu môže zažiť každý. My, naše rodiny, priatelia, či susedia. Výskumy ukázali, že každého piateho človeka v detstve sexuálne zneužívali, každého štvrtého bil niektorý rodič tak, že mu na tele ostala fyzická stopa, v každom treťom manželstve bolo násilie. Štvrtina z nás vyrastala s príbuznými alkoholikmi a každý ôsmy videl, ako bili jeho mamu.

My ľudia sme mimoriadne odolný druh. Odjakživa sme sa vedeli spamätať z nekonečných vojen, nespočetných katastrof (prírodných, aj spôsobených človekom), z násilia alebo zrady vo vlastnom živote. Traumatické zážitky však zanechajú stopy, či už celkovo v histórii a kultúre, alebo súkromne v rodinách, kde sa temné tajomstvá nenápadne odovzdávajú z generácie na generáciu. Ovplyvňujú naše mysle a emócie a menia schopnosť preciťovať radosť, intimitu, imunitný systém, ukladajú sa aj do fyzického tela. Trauma nepostihuje len obeť, ktorá je jej priamo vystavená, ale aj blízke okolie. Zúrivosť a emocionálna prázdnota vojakov po návrate z boja môže vystrašiť celé ich rodiny. Manželky mužov, ktorí trpia posttraumatickou stresovou poruchou, môžu mať sklony k depresii, a deťom deprimovaných matiek hrozí riziko, že z nich vyrastú neistí a úzkostní dospelí. Násilie zažívané v rodine počas detstva často spôsobí, že človek v dospelosti len ťažko dokáže nadviazať stabilné vzťahy založené na dôvere.

Trauma je vo svojej podstate neznesiteľná a netolerovateľná. Väčšinu obetí znásilnenia, vojakov a detí, ktoré zažili zneužívanie, už pomyslenie na tie zážitky tak vyvádza z rovnováhy, že sa ich snažia vytesniť, zabudnúť na ne. Žiť, akoby sa nič nestalo. Popri spomienkach na hrôzy a hanbu, za slabosť, či zraniteľnosť si vyžaduje obrovské množstvo energie. Hoci sa všetci chceme cez traumu preniesť, jedna časť nášho mozgu (tá, ktorá je zodpovedná za prežitie, ktorá je ukrytá hlboko pod racionálnym mozgom) sa nevie až tak dobre pretvarovať. Aj dlho po traumatickej udalosti sa môže už pri najmenšom náznaku nebezpečenstva znova aktivovať, zmobilizovať narušené mozgové okruhy a spustiť vylučovanie množstva stresových hormónov. Vyvolá to nepríjemné emócie, intenzívne fyzické zážitky, aj impulzívne či agresívne konanie. Človek takéto posttraumatické reakcie občas nedokáže pochopiť, ani ovládať a tak ho napokon premôžu. Ľudia, ktorí prežili traumu, pociťujú nedostatok kontroly a často sa obávajú, že vo svojej podstate nie sú v poriadku, nedôverujú..